lepenie

lepenie je emocionálny koniec narodenia. Blízky kontakt medzi matkou a dieťaťom je obzvlášť dôležitý pre zdravý emocionálny vývoj dieťaťa. Srdcový rytmus matky je zásadný signál, ktorý znižuje stres u dieťaťa a vytvára emocionálnu stabilitu.

Čo je lepenie?

Bonding je psychologická teória, ktorú vyvinula v 40. rokoch 20. storočia detský psychiater John Bowlby, psychoanalytik James Robertson a psychológ Mary Ainsworth. Vedci sa pozreli na rané vzťahy medzi matkou a dieťaťom z emocionálneho hľadiska, ktoré dovtedy nebolo bežné. Dnes je táto teória všeobecne akceptovaná.

Teória pripútanosti sa v Nemecku a vo zvyšku Európy rozšírila až v 70. rokoch 20. storočia. Vychádza z predpokladu, že ľudia majú vrodenú potrebu rozvíjať úzke a emocionálne vzťahy s ostatnými.

Pokiaľ ide o spájanie, najvyššia priorita má byť blízko k matke. Po vedomí dôležitosti skorého emocionálneho puta medzi matkou a dieťaťom sa novorodenec po narodení bez komplikácií umiestni priamo na brucho matky. Matka a dieťa, ako aj otec prítomný pri narodení, sú stále pod vplyvom hormonálnych sekrécií.

Traja účastníci teraz spomaľujú srdcový rytmus a dýchajú a majú menšie vnímanie bolesti. Toto sú chvíle, keď má oxytocín milostný a pripútací hormón najväčší vplyv.

Funkcia a úloha

Pretože dieťa už po narodení už nie je pod vplyvom pôrodných liekov, reaguje so širokým spektrom emócií. Rodičia komunikujú so svojím dieťaťom okamžite, intuitívne a intenzívne sa zaoberajú novorodencami.

Dieťa má záujem, šťastie, prekvapenie a môže byť tiež nepríjemné. Intenzívne prežívaná fáza „pokožka na koži“ je skutočným spojením a mala by trvať najmenej dve hodiny. Čas je nevyhnutný pre schopnosť novorodenca spojiť sa neskôr. Spájanie podporuje dôveru medzi matkou, otcom a dieťaťom. Preto by rodičia mali mať možnosť byť nerušene spolu so svojím dieťaťom bezprostredne po narodení a mali by to tiež požadovať.

Deti na celom svete sa po narodení správajú veľmi podobne. Hľadáte teplo, ochranu, náklonnosť a bezpečnosť. Pretože sa deti nemôžu postarať o seba, musia nájsť opatrovateľa, ktorý sa o ne postará čo najrýchlejšie. Zvyčajne to sú rodičia. Teraz sa začína fáza spájania, v ktorej sa vyvíja emocionálne puto medzi rodičom a dieťaťom.

Asi 10 minút po narodení dieťa otvorí oči, inštinktívne prehľadá a vonia rodičov. Asi po hodine začne sanie na hrudi. Matka sa pod vplyvom hormónu stáva mäkšou a oddanejšou. Zároveň oxytocín podporuje kontrakcie maternice a odmietnutie placenty. Tendencia ku krvácaniu sa tiež znižuje.

Keď deti ležia počas prvých dvoch hodín na bruchu, hrudi alebo ramenách svojej matky, zriedka plačú. Kontakt pokožky medzi otcom a dieťaťom je rovnako dôležitý a posilňuje ich vzťah. Celkovo je pre emočnú stabilitu dieťaťa rozhodujúci celý prvý rok života. Počas tejto doby sú mimoriadne dôležité maznanie a priateľský kontakt s očami.

Tieto prvotné skúsenosti s dieťaťom tiež formujú otcovu emocionálnu expresivitu, z ktorej majú úžitok celá rodina. Obrazne povedané, spájanie funguje ako emocionálne lepidlo. Ak chýba, deti neskôr prejavia emocionálne ťažkosti.

Choroby a choroby

Dieťa rozvíja pocit bezpečia predovšetkým zo skúsenosti, ako rodičia reagujú na jeho potreby. Dieťa vyjadruje svoje pocity prostredníctvom reči tela. Rodičia sa musia naučiť ich správne interpretovať. Najdôležitejšou vecou na prvom mieste je kontakt s pokožkou. Rodičia a deti na pokožku navzájom zapôsobia vôňou a teplo dodáva dieťaťu pocit bezpečia.

Intenzita vzťahov závisí od intimity medzi rodičmi a deťmi. Fyzická blízkosť je dôležitá počas prvého roku života a môže sa upevniť iba prostredníctvom nepretržitého kontaktu, pri ktorom sa rodičia učia empatizovať so svojím dieťaťom.

Ľudia, ktorým neskôr chýba spojenie, prejavujú správanie, ktoré neviazané deti nemajú. Výskum ukázal, že deti, ktoré neboli umiestnené na brucho svojej matky bezprostredne po narodení, boli viac nepokojné. Na druhej strane, bezpečne viazané deti následne prejavili väčší záujem o svoje prostredie, boli vyváženejšie a nebáli sa nových vecí.

Narušenie v prvej fáze potlače môže ovplyvniť emočnú rovnováhu a pocit spolupatričnosti dieťaťa. Pokiaľ je to možné, malo by sa zabrániť odlúčeniu medzi rodičmi a novorodencami, pretože dieťa prežíva odlúčenie ako násilie a má pocity emocionálnej tiesne, opustenia a beznádeje.

Skúsenosti z nezodpovedaných existenciálnych potrieb môžu viesť k frustrácii, nízkej sebaúcte, bolesti a agresii v neskoršom živote. To sa môže prejaviť v dospelom živote v nešťastných vzťahoch, pocitoch vylúčenia a všeobecnej nespokojnosti.

Napriek tomu by rodičia nemali byť rozrušení, ak napríklad nemôžu mať bezprostredný kontakt s dieťaťom z dôvodu akútnej choroby. Lepenie nastavuje emocionálny priebeh, ale tieto nie sú stanovené v kameni. Neskôr tiež vždy existujú príležitosti na vytvorenie úzkeho a emocionálneho vzťahu s dieťaťom.