Kalenie kalusu

Kalenie kalusu je štvrtá fáza päťfázového hojenia sekundárnych zlomenín. Osteoblasty tvoria kalus spojivového tkaniva na preklenutie zlomenín, ktoré mineralizujú vápnikom, a tým stvrdnú. Pri poruchách hojenia zlomenín je tento proces narušený a kost nemá stabilitu.

Čo je kalenie kalusu?

Zlomenina nastane, keď je kosť úplne odrezaná po priamom alebo nepriamom násilí. Pružnosť alebo pevnosť kosti sa účinkom prekročí, takže sa kosť uvoľní. To vytvára dve alebo viac frakcií.

Primárna alebo priama fraktúra je, keď sa kosť zlomí pri zachovaní periostu. Konce zlomeniny obvykle zostávajú v kontakte a liečenie zlomenín nezanecháva žiadne viditeľné jazvy. Ak je zlomová medzera menšia ako milimeter, spojovacie tkanivo bohaté na kapiláry vyplní medzeru a postupne sa reštrukturalizuje na úplne odolnú kosť. V prípade sekundárneho alebo nepriameho prerušenia to nie je možné. Pri tomto type zlomeniny už fragmenty už nie sú vo vzájomnom kontakte. Medzi nimi je veľká medzera.

Hojenie zlomenín sekundárnej zlomeniny kostí prebieha v piatich fázach. Fáza kalenia nasleduje po fáze poranenia, fáze zápalu a fázy granulácie. Posledná fáza zodpovedá konverznej fáze a zaokrúhľuje ostatné štyri kroky. Pri kalení kalusu sa na kosti vytvára jazvové tkanivo. Toto jazvové tkanivo stvrdne a slúži tak na preklenutie medzery v lome.

Funkcia a úloha

Kalenie kalusu umožňuje hojenie zlomenín kostí so široko rozmiestnenými koncami zlomenín pevným premostením medzery v zlomeninách. Spolu so štyrmi ďalšími fázami hojenia sekundárnych zlomenín zabezpečuje udržiavanie stabilného kostrového systému.

Takzvané osteoblasty sú zodpovedné za vytváranie nového kostného tkaniva v ľudskom organizme. Pochádzajú z nediferencovaných buniek embryonálneho spojivového tkaniva (mezenchým). Tým, že sa pripájajú ku kostiam ako vrstva pokožky, nepriamo tvoria počiatočný základ pre budovanie novej kostnej hmoty. Táto báza sa tiež nazýva kostná matrica a skladá sa hlavne z kolagénu typu 1, fosforečnanov vápenatých a uhličitanov vápenatých.

Tieto látky sa uvoľňujú do intersticiálneho priestoru pomocou osteoblastov. Bunky sa transformujú na osteocyty schopné delenia.Rámec z týchto buniek mineralizuje a je naplnený vápnikom. Týmto spôsobom posilnená sieť osteocytov je zabudovaná do novej kosti.

Osteoblasty sa teda tiež podieľajú na tvorbe kalusu. Medzi bodmi zlomu sa vytvára hematóm. Potom sa v bode zlomu vytvorí spojivové tkanivo. Toto spojivové tkanivo zodpovedá mäkkému kalusu. Kalusový kalus je tvorený osteoblastami a je viditeľný na röntgenových lúčoch asi tri mesiace po zlomenine. K rádiologicky viditeľnej tvorbe kalusu dôjde iba vtedy, keď konce zlomov nie sú úplne spojené. Iba v tomto prípade sú osteoblasty nútené vybudovať medzeru.

Osteoblasty vytvárajú zhrubnutie miesta zlomeniny kalusom vyrobeným zo spojivového tkaniva. Toto zahusťovanie je mineralizované počas kalenia kalusu a má pružný tvar. Počas mineralizácie osteoblasty napĺňajú mäkký kalus vápnikom, až kým nevytvoria stabilný mostík.

Tvorba kalusu a jeho kalenie trvá celkom tri až štyri mesiace. Zahusťovanie miesta zlomenín sa v priebehu nasledujúcich mesiacov až rokov zmení. Osteoklasty obnovujú mnohonásobnú látku na normálnu hrúbku kosti. Kotly sa po zlomení dokážu úplne regenerovať.

Choroby a choroby

Počas hojenia sekundárnych zlomenín môžu vzniknúť rôzne komplikácie. Napríklad sa môže vyskytnúť nadmerná tvorba kalusu. Ak je zhrubnutie v miestach zlomenín značne závažné, môže to byť známkou oneskoreného hojenia zlomenín v dôsledku nedostatočnej imobilizácie. V extrémnych prípadoch sa tento jav vyvinie v pseudartrózu.

V prípade zlomenín kostí blízko kĺbu alebo priamo v kĺbe môže nadmerné kalenie kalusu tiež viesť k obmedzenému pohybu, čo spôsobuje kontraktúru. Niekedy to tiež vedie k stlačeniu nervov a ciev. Pri takýchto komplikáciách je niekedy potrebný chirurgický zákrok.

Komplikácie počas hojenia zlomenín môžu byť tiež spôsobené poruchami hojenia zlomenín kostí. Na to, aby sa sekundárna zlomenina vyliečila nerušene, musia byť splnené určité fyziologické požiadavky. Napríklad oblasť lomu musí byť primerane zásobená krvou bohatou na živiny a krvou nasýtenou kyslíkom a ideálne obklopená mäkkým tkanivom. Fragmenty kostí sa musia uviesť do pôvodnej anatomickej polohy a musia byť v čo najužšom kontakte. Ak sú kosti príliš ďaleko od seba, môžu sa značne pohybovať a pred kalením roztrhnúť kalus spojivového tkaniva. Nedostatočná stabilita, nedostatočná imobilizácia a dlhé vzdialenosti sú najbežnejšou príčinou porúch hojenia zlomenín kostí.

Fajčenie alebo podvýživa a základné ochorenia, ako je cukrovka a osteoporóza, môžu tiež zhoršiť hojenie zlomenín, pretože narúšajú prietok krvi. Infekcie kostí alebo mäkkých tkanív v blízkosti zlomeniny sú tiež kontraproduktívne na liečenie zlomenín.

Poruchy genetickej osifikácie môžu tiež spôsobiť poruchy hojenia kostí, napríklad ochorenie sklovca a všetky choroby s ním spojené. Lieky môžu mať negatívny vplyv na hojenie. Príkladmi liekov tohto typu sú kortizón a cytotoxické lieky používané pri liečbe rakoviny.