fylogenetický zodpovedá fylogenetickému vývoju typu živej bytosti. Ide teda o históriu vývoja ľudí a iných druhov založenú na procese a o charakteristikách, ktoré tieto druhy odlišujú. Štúdie fylogenézy zodpovedajú analýze jednotlivých alebo viacerých charakteristík a sú často zhrnuté v rodokmenách. Fylogenetické analýzy sa môžu vykonávať aj pri jednotlivých chorobách.
Čo je fylogenéza?
Biológia používa termín fylogenéza na opis fylogenetického vývoja súboru živých bytostí a ich príbuzných skupín. Tento pojem niekedy zahŕňa aj progresívny vývoj jednotlivých čŕt v priebehu vývojovej histórie a v tomto prípade zahŕňa najmä súvislosti vývoja.
Fylogenéza sa musí odlišovať od ontogenézy, ktorá sa vzťahuje na vývoj jednotlivých jedincov v rámci určitého druhu. Fylogenetická rekonštrukcia pre určitú skupinu sa vždy uskutočňuje skúmaním ich dedičných charakteristík. Táto analýza prvkov sa vykonáva na živých druhoch a na fosílnych zástupcoch.
Cieľom rekonštrukcie fylogenézy je objasniť vzťahy medzi jednotlivými druhmi a tiež umožňuje rekonštrukciu prírodných fylogenetických systémov s taxonómiou. Fylogenetické vzťahy sa často zviditeľňujú reprezentáciou v rodokmeni.
Funkcia a úloha
Fylogenetické štúdie existujú pre celý rad holistických, ako aj individuálnych charakteristík ľudí. Napríklad v súčasnosti existujú fylogenetické verzie jazyka, ktoré sa špecificky zaoberajú vývojom jazyka v priebehu procesu a obsahujú molekulárne genetické štúdie jazykových génov. V týchto fylogenetických štúdiách bola porovnávaná morfológia rečových a jazykových orgánov. Na základe tohto porovnania vedci opísali vývoj jazyka počnúc protozoami a nakoniec nedávnym človekom. Gény ľudského jazyka boli porovnávané s génmi iných zvierat, ako sú myši, speváci a mikroorganizmy.
Hlavným cieľom fylogenetických štúdií bolo zlepšiť porozumenie ľudského jazyka. Okrem otázky, kde je potrebný jazyk a obmedzenia jazykových výkonov, vyvstali epistemologické otázky. Fylogenéza dáva odpoveď na druhú, že druh vie iba toľko pravdy, ako je zlučiteľné s prežitím druhu.
Pri fylogenetickom porovnaní morfológie rečových a jazykových orgánov bol ľudský jazyk porovnávaný najmä s jazykom šimpanza. Keďže šimpanz má okrem ďaleko vpredu čeľuste pomerne nepravidelnú súpravu zubov a ploché hrdlo, je pre neho ťažké artikulácia v smere ľudského jazyka. Geneticky majú ľudia a šimpanzy takmer rovnaké gény pre motoriku reči. Šimpanz je tiež vhodnejší pre kognitívne tendencie ľudského jazyka ako akýkoľvek iný druh.
Okrem tohto a podobných fylogenetických vyšetrení napríklad dnešná embryológia zahŕňa aj fylogenetické otázky. Hlavnou otázkou v tejto oblasti je, či sa vývoj jednotlivého organizmu dá chápať ako odraz kmeňovej histórie. V tomto kontexte hrajú úlohu také faryngeálne oblúky ľudského embrya, ktoré z fylogenetického hľadiska pravdepodobne zodpovedajú pozostatkom čŕt predkov, a mohli by sa teda porovnávať napríklad so žiabrovkami rýb.
Príčinné súvislosti medzi fylogéniou a ontogéniou sú významnou oblasťou výskumu v embryológii. V tejto oblasti výskumu sa v fylogenéze skúma napríklad otázka, či je možné genetické kontrolné a vývojové gény alebo princípy a mechanizmy embryonálnej formácie chápať ako ústredný bod útoku pre mechanizmy evolúcie alebo zmeny druhov.
Choroby a choroby
V podstate jedinci s ontogéniou so silnými odchýlkami od fylogénie trpia väčšinou chorobou. Fylogenetické vyšetrenia niekedy prebiehajú aj vo vzťahu k určitým chorobám samotným a v tomto prípade sa snažia pochopiť históriu určitého ochorenia u daného druhu a možné úpravy druhov, ktoré z neho vyplývajú. Príkladom choroby, pre ktorú existujú fylogenetické štúdie, je vírus HIV. Fylogenetická analýza vírusového ochorenia naznačuje, že vírus HIV prešiel zo zvieraťa, ako je opica, na človeka individuálne trikrát, alebo dokonca trikrát, úplne nezávisle na sebe. Pomocou molekulárnych hodín 2 je možné určiť časový rámec medzi rokmi 1930 a 1940, pričom Afrika sa javí ako pôvodná krajina. Tieto závery by sa mohli urobiť rekonštrukciou fylogenéz rôznych variantov vírusu HIV.
Choroby akéhokoľvek druhu sa skúmajú z hľadiska ich histórie u ľudských druhov pomocou fylogenetickej analýzy. Ak sa napríklad u daného kmeňa vyskytuje dlhá história určitých chorôb, hostiteľ a choroboplodné zárodky sa stále viac a viac vzájomne prispôsobujú.
Fylogenetické úvahy sa stali predmetom výskumu nielen chorôb, ale aj procesov ľudského tela, ako je kašeľ. V tomto prípade fylogenéza dokazuje, že životne dôležité funkcie prehltnutia, zvracania a dýchania na všetkých stavovcoch museli byť kvôli žiabrovým črevám chránené reflexmi, pretože ich možno ľahko zmiešať pomocou anatomických štruktúr. Ryby vyplávajúce rušivé častice alebo nejedlé predmety z žiabrového koša prostredníctvom silného sťahu hltanu do úst. Pozemské stavovce majú oddelenie funkcií kašľa a pľuvania. Pľúca a hrdlo týchto živých bytostí sú zbavené častíc kašľa. Pažerák a žalúdok sa naopak spoliehajú na pľuvanie. Zemetvorci čistia nosy kýchaním.
