Žlčové kyseliny

ako Žlčové kyseliny Toto je názov daný ľudským steroidom z pečene, ktoré majú emulgačný účinok na lipidy pri trávení tukov. Žlčové kyseliny sa vo veľkej miere reabsorbujú do pečene v čreve. Ak je táto reabsorpcia narušená, napríklad zápalom, nastane syndróm straty žlčovej kyseliny.

Čo sú to žlčové kyseliny?

Žlčové kyseliny sú vlastné steroidy tela, ktoré sú nevyhnutnými konečnými produktmi metabolizmu cholesterolu a tvoria dôležitú súčasť žlče. Ako deriváty cholesterolu zohrávajú úlohu predovšetkým pri trávení tukov a absorpcii lipidov. Pečeň produkuje vo svojich hepatocytoch žlčové kyseliny zo surového cholesterolu. Ďalej prebiehajú hydroxylačné reakcie a oxidačné skracovanie.

Kyselina chenodeoxycholová a kyselina cholová sú jedinými primárnymi žlčovými kyselinami v ľudskom tele. Konjugované žlčové kyseliny sú tiež známe ako žlčové soli alebo sekundárne žlčové kyseliny. Každý deň sa syntetizuje v pečeni zdravého človeka okolo 200 až 500 miligramov kyseliny žlčovej a podľa potreby sa uvoľňuje do čreva. Žlčové kyseliny sa zúčastňujú enterohepatického cyklu, a preto sa opakovane používajú. Cirkulujú medzi pečeňou a črevom, kde sa reabsorbujú do pečene. K ich reabsorpcii dochádza v ileu.

Anatómia a štruktúra

Žlčové kyseliny sú dôležitou súčasťou žlče, ktorá je zväčša tvorená vodou. Kyselina cholová je primárna žlčová kyselina. Tieto kyseliny nie sú voľne prítomné v žlči. Najskôr sa konjugujú s glycínom alebo taurínom v pečeni za vzniku amidov. Výsledkom konjugácie sú tauro a glykolové kyseliny, ktoré sa tiež nazývajú tauro a glycocholát. Tieto látky sú a budú aniónmi kyseliny cholovej Žlčové soli volal.

Sú dočasne uložené v žlčníku. Žlčové soli sa dostávajú do dvanástnika pulzujúcimi pohybmi cez otcovho žiaka a žlčové cesty. Uložený glycín a taurín sa rozkladajú baktériami. Počas tohto štiepenia sa hydroxylová skupina na bočnom reťazci odstráni, takže sa vytvoria deoxycholové kyseliny. Tieto deoxycholové kyseliny sú známe aj ako sekundárne žlčové kyseliny. Primárne a sekundárne žlčové kyseliny sa reabsorbujú v terminálnom ileu asi šesť až desaťkrát.

Funkcia a úlohy

Žlčové kyseliny sú rozpustné vo vode aj v tukoch. Po jedle sa v prípade potreby uvoľňujú z žlče do tenkého čreva. Tam stabilizujú emulzie, t.j. zmesi nemiešateľných látok. To znamená, že majú emulgačný účinok na tuky v potrave, pretože s nimi tvoria micely. Znižujú povrchové napätie vody a emulgujú vo vode nerozpustné zložky, ako sú napríklad lipidy. To zvyšuje zraniteľnosť tukov voči enzýmom a vytvára ideálne podmienky pre absorpciu.

Obzvlášť žlčové kyseliny umožňujú štiepenie tukov pomocou enzýmu lipázy rozpustnej vo vode. Vďaka žlčovým kyselinám môže ľudské telo vylučovať prebytočný cholesterol. Skupina primárnych žlčových kyselín sa skladá z kyseliny cholovej a kyseliny chenodeoxycholovej, z ktorých približne 95 percent je reabsorbovaných po splnení svojich úloh. Sekundárne žlčové kyseliny sú všetky produkty primárnych žlčových kyselín, ktoré sú generované procesmi mimo pečene. Žlčové kyseliny sa reabsorbujú iónovou a neiónovou difúziou.

Spätný transport do krvi portálnej žily sa uskutočňuje cez bazolaterálnu membránu pomocou aniónomeničov a cytosolických transportných proteínov. Každý deň sa v stolici stráca asi 0,6 gramu kyseliny žlčovej. Táto strata je kompenzovaná syntézou cholesterolu v pečeni. Sekundárna kyselina deoxycholová v žlči je štrukturálne príbuzná steroidným hormónom. Preto sa uvažuje o zahrnutí sekundárnych žlčových kyselín do hormonálnej rovnováhy. Konkrétne ide o špekulácie o antagonistickej interakcii s glukokortikoidmi.

choroby

Ak je pomer žlčovej kyseliny k cholesterolu v žlčníku menší ako 13: 1, môže sa cholesterol zrážať. Tento jav vedie k tvorbe žlčových kameňov, známych tiež ako cholesterolové kamene. V mnohých prípadoch žlčové kamene nespôsobujú žiadne nepohodlie a zostávajú dlho nevšimnuté. Ak sa kamene zachytia, zvyčajne spôsobujú koliku alebo zápal, a preto sa musia odstrániť. Žlč sa môže hromadiť v dôsledku žlčových kameňov v žlčovodoch. Potom je zvýšená koncentrácia hodnoty žlčových kyselín v krvi.

Na druhej strane je zvýšená tvorba žlčovej kyseliny pri rakovine hrubého čreva. Ďalší fenomén sa vyskytuje, keď sú časti tenkého čreva odstránené alebo sú pravidelne infikované chronickým zápalom. Žlčové soli už nie sú dostatočne reabsorbované, pretože 98% reabsorpcie sa uskutočňuje v tenkom čreve. Po odstránení častí čreva alebo s chronickým zápalovým ochorením čriev, ako je Crohnova choroba, trpia pacienti preto poruchou trávenia tukov. Väčšina žlčových solí sa už neabsorbuje, ale vylučuje sa v stolici.

Tento jav je zrejmý u mastných stolíc s veľkým objemom, známych aj ako chologénová hnačka. Kyselina žlčová sa dostane do hrubého čreva, na čo by sa v skutočnosti nemala dostať v dôsledku reabsorpčných procesov. Tento syndróm straty žlčových kyselín môže dráždiť črevo a zvyšuje riziko rakoviny hrubého čreva. Syndróm straty žlčových kyselín je spravidla výsledkom poškodenia Bauhinovej chlopne. Ak sú hodnoty žlče v krvi nízke, môže ísť aj o ochorenie pečene. Napríklad v prípade poškodenia pečene alkoholom napríklad pečeňové bunky syntetizujú významne menej žlčových kyselín.