Tvorba zvuku

Jedným z najdôležitejších prostriedkov ľudskej komunikácie je jazyk. To je len koniec Tvorba zvuku je to možné. Pod posledným uvedeným sa rozumie ľudské členenie, ktoré vytvára zvuky a slová, aby sa prejavilo. Ľudia používajú na komunikáciu ruky, tváre, držanie tela alebo ústa. Potrebuje niekoľko rokov, aby koordinoval dosť zložitú súhru zvukovej formácie.

Čo je to zvuková formácia?

Dýchanie je potrebné predovšetkým na tvorbu zvuku, pretože vzduch potrebný na rozprávanie sa prenáša cez pľúca. Tvorba zvuku sa vyskytuje hlavne počas výdychu, pričom nie všetky zvuky, ktoré sa produkujú týmto spôsobom, sa skutočne používajú pre hovorený jazyk. Potom sú tu zuby, strecha úst, pery a jazyk.

Zvuková formácia sa postupne postupne učí a potom sa stabilizuje v naučenom vzorci pohybu, ktorý sa prispôsobuje svalom. Ak je to zhoršené rôznymi podmienkami, môže sa tvorba zvuku zdeformovať a spôsobiť poruchy kĺbového spojenia, ktoré môžu napríklad spôsobiť lisp, syčanie alebo pískanie.

Aby ľudia spojili zvuky, používajú hovoriaci aparát a jeho hovoriace nástroje. Tieto možno rozdeliť do troch kategórií. Na jednej strane potrebuje orgány hovoriaceho aparátu, ktoré sú umiestnené pod hrtanom a sú zodpovedné za vetranie, na druhej strane hrtana a hlasiviek, ktoré tvoria hlasovú časť, a nakoniec orgány, ktoré sú nad hrtanom.

Potrebný prietok vzduchu na tvorbu zvuku sa uskutočňuje cez bránicu, pľúca, priedušnicu a dýchacie svaly. Prenáša sa hltanom, ústami a nosom a je riadený pohybom jazyka, ktorý mení a formuje jednotlivé zvuky.

Koordinované pohyby rečových nástrojov zabezpečujú vytváranie zvukov a slov. Na tento účel sa v tele začínajú tri procesy: z pľúc sa vyvoláva fonizačný prúd, prekonávajú sa hlasivky a konečne sa rečové nástroje uvedú do správnej a potrebnej polohy. Tok phonácie zase znamená expanziu pľúc cez svaly hrudníka, bránicu a rebrá a vytvára tak prúdenie vzduchu, ktoré vedie k negatívnemu alebo pozitívnemu tlaku. O tom, či sa zvuk vydá alebo nie, rozhodne iba hrtan.

Funkcia a úloha

Vývoj zvukov sa u dieťaťa začína okolo konca prvého roku života. Získajú sa prvé základné skúsenosti, dieťa si uvedomuje, že zvukové produkcie môžu súvisieť s ich vlastnými zvukmi. Zvuk sa používa na označenie predmetov alebo na volanie požadovanej osobe. Odkaz na niečo, prvý zvuk je zvyčajne krátky A alebo „Da“.

Dieťa čoskoro rozšíri oblasť zážitku as ňou aj schopnosť kombinovať zvuky a transformovať ich na požadovaný objekt. To je miesto, kde sa začína učiť skutočný jazyk, aj keď pôvodne chýba veľa písmen pri tvorbe zvuku, keď deti bľabújú. Postupne sa to potom môže školiť a zlepšovať.

Výskum zvukovej formácie je dôležitou súčasťou vedy. Doktrína zvukov sa nazýva fonetika a je vedeckým výskumom ľudského zvukotvorného potenciálu, nezávisle od jazyka a aspektu zvukovej substancie. Zvuky sa skúmajú ako akusticko-fyziologická udalosť. Štúdium fonémov sa nazýva fonológia. Táto vedecká štúdia sa zaoberá jazykovým využitím zvukov vrátane formy, v ktorej je zvuková formácia vyčerpaná v rôznych jazykoch, pretože rôzne jazyky niekedy používajú úplne odlišné zvuky. Často sa stáva, že naučiť sa nový jazyk je ťažké, pretože neznáme zvuky sa spočiatku veľmi ťažko tvoria.

Na sprostredkovanie tvorby zvukov je potrebná základná znalosť artikulačnej fonetiky. Učiteľ môže urobiť určité zvuky počuteľnejšími alebo transparentnejšími. Rolu zohrávajú tak typ artikulácie, napríklad tvorba samohlások alebo súhlások, ako aj miesto artikulácie. Ten obsahuje napríklad dolný a horný okraj, strechu úst, rezákov alebo špičku jazyka. Hovorenie prebieha ako súvislá sekvencia jednotlivých zvukov, ktoré sa navzájom ovplyvňujú v pohyboch kĺbov.

Svoje lieky nájdete tu

Choroby a choroby

Problémy s individuálnou tvorbou zvuku sú poruchy artikulácie, ktoré sa odchyľujú od štandardu výslovnosti. V medicíne sa nazývajú dyslalia. Za týchto podmienok už ľudia nemôžu vytvárať určité zvuky alebo ich deformovať, takže sa objavujú lisp. Tieto ťažkosti sa často objavujú v detstve. Príčiny sú rôzne a môžu to byť vrodené chyby jazyka, podnebia, pier alebo čeľuste. Tiež to môžu byť poruchy sluchu, ktoré vám bránia počuť svoju výslovnosť.

Vo väčšine prípadov však chybná tvorba zvuku nie je založená na organickej príčine, skôr porucha artikulácie je založená na zlých návykoch, nesprávnych rečových modeloch alebo zvukoch a zvukových sekvenciách, ktoré sú vyslovene nesprávne zvyknuté. V mnohých prípadoch je to iba nedostatok praxe, a preto zvuková a jazyková formácia zlyháva. Takéto ťažkosti môže včas rozpoznať a diagnostikovať napríklad pediater alebo logopéd a včas ich odstrániť.

Hneď ako je u ľudí zhoršená zvuková produkcia, dochádza k závažnejším poruchám reči (dysartria), ktoré môžu mať rôzne príčiny. Termín zahŕňa poruchy rozprávania, ako aj dýchanie, artikuláciu a vokalizáciu, zatiaľ čo výkon mozgu nemusí byť narušený, aby sa tvorili vety. Takéto problémy sa zvyčajne objavujú po mŕtvici, mozgovom krvácaní alebo ochoreniach, ako je Parkinsonova choroba alebo roztrúsená skleróza. Ak už zvuková formácia nie je možná, nazýva sa to anarthria.