Viskozita plazmy a viskozita krvi nie je to isté, ale spolu úzko súvisia. Plazma robí krv tečúcou, pretože pozostáva hlavne z vody. Keď sa zložky bunkovej plazmy zvýšia, krv môže stratiť svoju fyziologickú viskozitu.
Aká je viskozita plazmy?
Viskozita je miera, ktorá opisuje viskozitu tekutín. Čím vyššia je viskozita, tým silnejšia alebo viskóznejšia tekutina je. Viskózne kvapaliny kombinujú vlastnosti tekutín s materiálovými vlastnosťami. Ak je viskozita vysoká, jednotlivé molekuly tekutiny sú užšie spojené. To vás robí viac imobilnými a tekutina má menšiu tekutosť.
Viskózne kvapaliny sa nechovajú ako newtonovské tekutiny, t.j. nie proporcionálne. Viskozita sa vyskytuje v rôznych prostrediach ľudského tela, napríklad v krvi. V súlade s tým sa ľudská krv nechová ako newtonovská tekutina, ale vykazuje adaptabilné a nevyspytateľné tokové správanie, ktoré je určené Fåhraeusovým-Lindqvistovým efektom.
Napríklad v nádobách s úzkym lúmenom má viskózna krv inú konzistenciu ako v nádobách so širokým lúmenom. Tieto spojenia bránia zhlukovaniu erytrocytov.
Viskozita krvnej plazmy sa nazýva plazmová viskozita. Závisí to od koncentrácie jednotlivých plazmatických proteínov a je teda určovaná najmä napríklad hladinou fibrinogénu v plazme. Okrem toho sa viskozita plazmy mení s teplotou. Pretože plazma je dosť tekutá, zlepšuje tokové vlastnosti krvi.
Takzvaná hemodynamika sa zaoberá viskozitou plazmy, viskozitou krvi a relevantnými faktormi.
Funkcia a úloha
Plazma má špeciálnu mechaniku tekutín, ktorá je určená rôznymi silami. Parametre, ako je krvný tlak, objem krvi, srdcový výdaj, plazma alebo viskozita krvi a vaskulárna elasticita krvných ciev, sú v tomto kontexte rovnako rozhodujúce ako lúmen krvných ciev.
Všetky uvedené faktory sa navzájom ovplyvňujú. Zmena objemu krvi, lúmenu, vaskulárnej elasticity, krvného tlaku alebo srdcového výdaju má vplyv na viskozitu krvi. To isté platí v opačnom smere. Okrem toho viskozita krvi závisí od [hematokritu, teploty, erytrocytov a ich deformovateľnosti. Viskozita krvi je určená mnohými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami.
Viskozita krvi nakoniec prispieva k ideálnej kontrole prietoku krvi v tele, aby sa podľa potreby pokryli jednotlivé orgány a tkanivá.
Na rozdiel od iných tekutín v ľudskom tele sa krv nechová ako newtonovská tekutina, pokiaľ ide o jej prietokové správanie, t. J. Neprúdi lineárne. Namiesto toho je jeho nevyspytateľné tokové správanie primárne determinované Fåhraeusovým-Lindqvistovým efektom. Tento účinok mení viskozitu krvi v závislosti od priemeru cievy. V cievach s malým priemerom je krv menej viskózna. Tým sa zabráni kapilárnym stázam. Viskozita krvi sa teda vyznačuje rozdielmi v rôznych miestach krvného riečišťa.
Základom Fåhraeus-Lindquistovho efektu je deformovateľnosť červených krviniek. V blízkosti stien ciev vznikajú šmykové sily, ktoré vytlačujú erytrocyty do axiálneho toku. Táto axiálna migrácia červených krviniek vytvára okrajový tok s malým počtom buniek. Okrajový tok plazmy slúži ako druh posuvnej vrstvy, ktorá spôsobuje, že krv je tekutejšia.
Plazma pozostáva z asi 93 percent vody a obsahuje asi sedem percent bielkovín, elektrolytov, živín a metabolických metabolitov. Týmto spôsobom plazma nakoniec skvapalní krv, zníži jej viskozitu a vytvorí lepšie tokové vlastnosti pre červené krvinky. Pretože viskozita plazmy má retroaktívny účinok na viskozitu krvi, všetky zmeny viskozity plazmy majú dôsledky pre tokové vlastnosti samotnej krvi.
Choroby a choroby
Viskozita krvi sa stanoví viskozitou. Proces merania určuje rýchlosť prietoku na základe prietokovej kapacity závislej od teploty a tlaku a odporu, ako aj vnútorného trenia. Viskozita plazmy sa môže zase merať pomocou kapilárneho viskozimetra. Na rozdiel od stanovenia viskozity krvi nemusí byť do výpočtu zahrnutý účinok šmykových síl.
Medzi viskozitou plazmy, viskozitou krvi, dynamikou toku a prietokom krvi v telesných tkanivách existuje úzka súvislosť. Abnormálna plazmová viskozita tak môže mať vážne následky pre prísun živín a kyslíka do všetkých telesných tkanív.
Patologická zmena viskozity plazmy je vo väčšine prípadov spojená so závažnými chorobami. V tomto kontexte sa môže vyskytnúť tzv. Hyperviskozitný syndróm. Zmeny vo viskozite plazmy väčšinou závisia od zmien koncentrácie plazmatických proteínov. K zvýšeniu plazmatických proteínov dochádza aj v súvislosti so syndrómom hyperviskozity. V tomto klinickom komplexe symptómov sa zvyšuje najmä koncentrácia paraproteínu v plazme, v dôsledku čoho sa zvyšuje viskozita krvi a klesá tekutosť.
Hyperviskozitný syndróm sa môže vyskytnúť v kontexte Waldenströmovej choroby. S týmto komplexom príznakov sa zvyšuje koncentrácia IgM v krvi. Molekula IgM je veľká molekula vytvorená z jednotiek tvaru Y, ktorá spôsobuje vznik hyperviskózneho syndrómu pri plazmatických koncentráciách 40 g / l.
Malígne ochorenia charakterizujú aj syndrómy hyperviskozity v dôsledku zvýšených hladín paraproteínu. Okrem mnohopočetného myelómu môže benígne ochorenie tiež poskytnúť rámec na zvýšenie viskozity v jednotlivých prípadoch. Platí to najmä pre Feltyho syndróm, lupus erythematodes a reumatoidnú artritídu.
Iné typy takzvaných ochorení imunitných komplexov tiež vedú k ukladaniu imunitných komplexov, ktoré zhoršujú viskozitu plazmy a tok krvi v krvi. Pretože tokové vlastnosti krvi sa môžu tiež meniť imobilizáciou, u imobilných pacientov sa často vyskytujú patologické zhluky červených krviniek.
.jpg)
