psychoedukácia vo všeobecnosti sa zameriava na preklad komplikovaných lekárskych alebo vedeckých faktov do jazyka, ktorému je laik schopný porozumieť. Týmto spôsobom by pacienti a ich príbuzní mali byť schopní presne posúdiť, čo sa týka napríklad diagnóz alebo návrhov na liečbu.
Čo je to psychoedukacia?
Slovo vzdelávanie pochádza z latinského jazyka, vzdelávanie sa prekladá. Zámerom je presunúť pacientov zo stavu neskúsenosti a nevedomosti do bezpečného stavu poznania a viesť ich von. Psychoedukacia sa tiež považuje za sprievodcu svojpomocou, správnym sebahodnotením a nabáda ľudí, aby konali nezávisle.
V každodennej klinickej praxi, ambulantnej a nemocničnej, nie je možné bohužiaľ vždy adekvátne implementovať vysoké požiadavky na psychoedukáciu. Psychoedukacia sa neobjavuje v lekárskych štúdiách dodnes alebo iba okrajovo, a preto sa pacienti s určitými diagnózami meniacimi sa život často cítia bezmocní a zostávajú sami.
V zdravotníctve však teraz dochádza k prehodnoteniu, čo podľa odborníkov súvisí aj s prijatím tzv. Zákona o právach pacientov. Iba tí, ktorí ako pacienti presne chápu povahu choroby, sa môžu rozhodnúť na vlastnú zodpovednosť alebo pochopiť potrebné liečebné kroky lekára. Cieľom psychoedukácie je umožniť pacientom zo všetkých lekárskych odborov skutočne porozumieť, pokiaľ ide o diagnostiku, plánovanie liečby a zvládanie chorôb. Do tohto procesu je potrebné investovať veľa času.
Funkcia, účinok a ciele
Podstatou psychedukcie je terapeuticky sprevádzaný sprievod pacientov a prípadne aj ich príbuzných na ceste k získaniu väčšieho poznania a špecializovanejšieho poznania ich vlastnej choroby. Nevyhnutné liečebné opatrenia pre určité choroby alebo svojpomocné stratégie sú tiež súčasťou sprievodného procesu psychoedukácie, ktorá zvyčajne trvá dlhšie.
Psychoedukacia by mala byť v ideálnom prípade holistická a mala by vám umožniť pozerať sa nad rámec svojej vlastnej choroby. Iba vo veľmi malom počte kliník sa starajú o svojich legitímnych obáv pacientov. Pacienti by sa však nemali báť agresívne požadovať potrebné informácie o povahe a možnostiach liečby ich choroby. Za dobrý psychicko-výchovný proces sa považuje koniec, iba ak je pacient odborníkom na svoju chorobu a získal o tom odborné znalosti.
V lekárskom jazyku sa pojem psychoedukacia objavoval v 80. rokoch stále viac a viac. Ide o anglicizmus, takže tento výraz bol prijatý z angličtiny a odvtedy uľahčil medzinárodnú vedeckú výmenu v tejto oblasti. Prvýkrát sa v psychiatrii používala hĺbková forma psychoedukácie, pretože práve masívne účinky na život neboli pacientom správne pochopené vzorce psychotických alebo psychiatrických ochorení.
Z tejto čisto psychiatrickej psychoedukácie sa potom rozšírilo aj na ďalšie lekárske oblasti, takže dnes hovoríme napríklad aj o internej alebo ortopedickej psychoedukácii. V klinickej oblasti sa pacienti dnes často stretávajú s psychoedukačnými skupinami, ale často pod úplne inými menami. Psychoedukacia je často skrytá za skupinami príbuzných, psychózami alebo informačnými skupinami na konkrétnych klinických obrázkoch. Svojpomocné skupiny pod odborným vedením a vedením tiež často používajú psychoedukačné prvky na zvládanie chorôb a na lepšie pochopenie klinických obrázkov.
Pychovedanie sa preto môže konať ako skupinové stretnutie, nie je to však nevyhnutne potrebné, pretože existujú rôzne formy psychoedukacie. Psychoedukačný osobný rozhovor je určite najbežnejšou formou. Terapeut sa snaží pacientom alebo ich príbuzným vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie a najpopisnejším spôsobom určité formy liečby alebo pozadie choroby. Počas psychoedukačného procesu môže a mala by vzniknúť otázka na hodinu, nemala by to byť jednoznačne prednáška ani monológ terapeuta. Psychoedukacia v skupine sa často ukázala ako veľmi užitočná, pretože pacienti často zdieľajú rovnaký osud určitej choroby a môžu si navzájom vymieňať názory. To môže podporiť proces obnovy a pomôcť lepšie zvládnuť budúce krízové situácie.
Svoje lieky nájdete tu
➔ Lieky proti poruchám koncentrácieRiziká a špeciálne vlastnosti
Psychoedukacia je obzvlášť užitočná, keď sú choroby obzvlášť psychicky stresujúce. Môže ísť o psychiatrické choroby, ale aj o fyzické ochorenia, ako je cukrovka, hučanie v ušiach, neurodermatitída, astma alebo rakovina, ktoré zasa ovplyvňujú psychiku. Účasť v psychoedukačnej skupine však nie je vhodná pre všetkých pacientov. Ak je schopnosť myslenia, sústredenie alebo pozornosť obmedzená v súvislosti s akútnou schizofrenickou psychózou, potom by psychoedukacia mohla zhoršiť klinický obraz.
Psychicky alebo psychicky nápomocní pacienti tiež nemôžu dostávať nadmerne chorých alebo veľmi úzkostlivých pacientov. V týchto prípadoch, keď sa k pacientom nemôžu dostať prostredníctvom vzdelávania, sa ukázalo ako užitočné vyškoliť príbuzných.Pretože príbuzní majú dôležitú domácu podpornú funkciu, ak majú dobré psychoedukačné poradenstvo, riziko recidívy z duševných chorôb sa môže často výrazne znížiť. V ideálnom prípade sú príbuzní pred prepustením duševne chorého pacienta na psychoterapeutickú prípravu ako spolu-terapeuti. Dlhodobým cieľom každej psychoedukácie musí byť informovanie a poučenie pacientov tak dobre, aby sťažnosti mohli byť správne a včas pridelené a aby sa v priebehu rokov naučili lepšie a lepšie liečiť chronické choroby.
