radioimunoterapie je relatívne nová metóda liečby pacientov s rakovinou. Výhoda oproti konvenčným liečebným metódam, ako je chemoterapia alebo konvenčná radiačná terapia, spočíva vo vysokej selektivite procesu. Cieľom terapie je generovanie vysokej dávky rádioaktívneho žiarenia v blízkosti nádorových buniek, ktoré nádorové bunky ničia.
Čo je rádioimunoterapia?
Používajú sa takzvané konjugované rádiofarmaka. Je to kombinácia nosičovej molekuly a rádioizotopu. Nosnými molekulami sú zvyčajne antigény alebo peptidy.
Tieto doky sa špecificky dotýkajú povrchových štruktúr nádorových buniek, na základe čoho rádioizotop, zvyčajne žiarič beta s krátkym dosahom, ničí nádorové bunky.
Protilátka musí byť štruktúrovaná tak, aby sa viazala iba na nádorové bunky a šetrila zdravé tkanivo. Tieto dve zložky sú spojené prostredníctvom medziproduktu.
Funkcia, účinok a ciele
V prípade chemoterapie sú napadnuté všetky rýchlo sa deliace bunky v tele. Okrem nádorových buniek to zahŕňa aj bunky slizníc v ústach, žalúdku a črevách, ako aj bunky vlasových koreňov. Preto sú takmer vždy závažné vedľajšie účinky, ako je hnačka, vypadávanie vlasov, choroby slizníc a zmeny krvného obrazu.
Ožarovanie nádoru zvonku röntgenovými lúčmi, elektrónovým alebo protónovým žiarením obvykle tiež poškodzuje časti okolitého zdravého tkaniva. Niektoré orgány navyše znášajú iba určitú dávku tolerancie, ktorá sa nesmie prekročiť. Medzitým sa v radiačnej terapii často používa niekoľko slabých lúčov, ktoré sa krížia a zvyšujú v liečenom nádore. V mnohých prípadoch však záťaž na zdravé tkanivo zostáva značná.
V prípade rádioimunoterapie sa protilátky vstreknuté do krvného obehu špecificky zameriavajú na nádorové bunky v celom tele. Týmto spôsobom môžu konjugované rádiofarmaka používať zobrazovacie a klinické vyšetrenia na nájdenie neobjavených rakovinových miest v tele pacienta, pretože celé telo sa prehľadáva krvným riečiskom. Nádorové bunky vo vnútri tela sú ožarované v tesnej blízkosti a následne sú vystavené obzvlášť vysokej dávke žiarenia, zatiaľ čo zdravé tkanivo je ušetrené. Pretože sa rádioizotopy pripájajú priamo k nádorovým bunkám, je potrebná menšia intenzita žiarenia z dôvodu kratšej vzdialenosti od zdroja žiarenia.
Okrem toho sa ožarovaním dosiahnu tiež nádorové bunky v susedných lymfatických uzlinách, ktoré sa nedajú dosiahnuť pomocou antigénov. Toto je známe ako „efekt krížového ohňa“. Použitá rádioaktívna látka sa vyžaruje s polčasom rozpadu zvyčajne hodín alebo dní a vylučuje sa močom prevažne obličkami.
V niektorých prípadoch sa na ochranu obličiek podávajú ďalšie lieky a tekutiny.
Aby bola možná rádioimunoterapia, musí sa najskôr zistiť povrchová štruktúra nádorovej bunky, ktorá sa tam vyskytuje. Potom musí byť vyrobený antigén, ktorý sa viaže iba na tento typ povrchovej štruktúry. Nájdenie takýchto špecifických povrchových štruktúr na príslušných nádorových bunkách a produkcia vhodných antigénov sú hlavnými problémami vo vývoji tejto terapie.
Toto bolo úspešné pre niektoré typy nádorov, ako je napríklad Hodgkinov lymfóm. Povrchovou štruktúrou v tomto prípade je štruktúra CD-20 a použitým beta žiaričom je ytrium. V tomto prípade je možné liečbu vykonať aj ambulantne.
Existujú sľubné prístupy na kombinovanie rádioimunoterapie s chemoterapiou. Doteraz je známe, že rádioimunoterapia úspešne liečila len veľmi málo druhov rakoviny. Prvým a dlho jediným bol ne-Hodgkinov lymfóm. Rádioimunoterapia je pomerne nová terapia, ktorá sa pravidelne používa na liečbu rakoviny už od začiatku 21. storočia. V mnohých predklinických a nedávno aj v niektorých klinických štúdiách sa ukázalo byť účinnejšie v porovnaní s chemoterapiou.
Je to veľmi sľubný koncept pre budúcnosť liečby nádorov a je predmetom intenzívneho výskumu na celom svete. Hlavné zameranie je tu na skúmanie nových možností výroby molekúl nosiča.
Riziká a vedľajšie účinky
Najbežnejším vedľajším účinkom je nevoľnosť. Celkovo sú očakávané vedľajšie účinky zvyčajne menej závažné v porovnaní s chemoterapiou a ožarovaním.
.jpg)
