Obranná reakcia

Obranná reakcia je tiež známy ako Imunitná odpoveď sa týka a zodpovedá vlastným procesom tela na odstránenie cudzích látok. Ak organizmus rozpozná cudzorodú látku ako nebezpečnú, zhasne ju pomocou plazmatických bielkovín a zabíjačských buniek. Pri autoimunitných ochoreniach nie je obranná reakcia namierená proti patogénom, ale nesprávne proti vlastnému tkanivu tela.

Čo je obranná reakcia?

Ľudské telo reaguje s známym alebo neznámym antigénom imunitnou odpoveďou. Táto prirodzená reakcia je známa aj ako obranná reakcia a tvorí základ obrany tela proti baktériám a iným patogénom.

Väčšina imunitných reakcií zodpovedá vrodenej a nešpecifickej imunitnej reakcii. To znamená, že nie sú zamerané na špecifické patogény, ale vo všeobecnosti sú zamerané proti vonkajším stimulom v organizme. Existujú tiež špecifické imunitné reakcie, ktoré sa získajú neskôr. Jedným z príkladov je naučená imunitná reakcia na špecifické antigény, ktoré organizmus pozná už z minulosti.

V tele sa okrem bunkových imunitných reakcií T-zabíjačských buniek, buniek prezentujúcich antigén a pomocných buniek T tiež vyskytujú humorálne imunitné reakcie. Expresia humorálnej obrannej reakcie sa týka protilátok a antigénov v tekutinách ľudského tela.

V rámci každej obrannej reakcie telo bojuje s cudzími alebo endogénnymi bunkami. Imunitný systém týmto spôsobom chráni organizmus pred chorobami a nakoniec dokonca pred smrťou.

Funkcia a úloha

Obranný systém je zodpovedný za odstránenie ohrozujúcich látok z tela. Imunitná reakcia sa špecificky zameriava na patogény, ako sú vírusy alebo baktérie. Na druhej strane imunitná reakcia sa môže vzťahovať aj na patologicky zmenené bunky vlastného organizmu. Tento mechanizmus hrá dôležitú úlohu napríklad v rakovinových bunkách.

Vrodená imunitná reakcia prechádza dedičnými štruktúrami a mechanicky reaguje na vonkajšie podnety. Na druhej strane špecifická obranná reakcia využíva získané receptory v tele na identifikáciu stimulov. Takmer neobmedzený počet týchto receptorov sa tvorí v špecifických patogénoch. Organizmus používa receptory na základe svojich skúseností, aby posúdil hrozbu exogénneho stimulu.

Ak je stimul klasifikovaný ako neškodný, v budúcnosti nebude imunitná reakcia. Tento jav je známy aj ako imunitná tolerancia. Zabezpečuje, aby imunitný systém nereagoval na všetky látky v prostredí.

Cudzie látky prenikajú do tela natrvalo. Keby imunitný systém reagoval na každú z nich, poškodil by organizmus skôr, ako by ho chránil. Diferenciácia prostredníctvom receptorov je preto dôležitou súčasťou fungovania imunitného systému.

Produktívna imunitná reakcia sa spustí iba vtedy, keď je stimul skutočne rozpoznaný ako hroziaci. Táto imunitná reakcia je určená na odstránenie hrozby. Mechanizmy, na ktorých je založená táto obranná reakcia, sú veľmi rozmanité.

Napríklad komplementové systémy plazmatických proteínov sa nachádzajú na mnohých povrchoch organizmu. Úlohou týchto proteínov je pokryť a zničiť povrch patogénov. Za týmto účelom vyvolávajú zápalové reakcie, ktoré bojujú s infekciami. Okrem zabíjania patogénov preberá systém komplementu aj označovanie týchto patogénov. Vďaka tomu sú detekovateľné pre vražedné bunky tela.

Imunitná reakcia tiež zahrnuje mikrobicídne látky, ktoré sú uvoľňované bunkami mimo imunitného systému, aby aktivovali vychytávacie a zabíjačské bunky. B-lymfocyty medzitým permanentne produkujú protilátky. Tieto protilátky sa viažu na cudzie štruktúry veľmi špecifickým spôsobom ako súčasť obrannej reakcie. Tieto jednotlivé reakcie spoločne eliminujú nebezpečné látky z organizmu.

Imunologickým nadmerným reakciám sa zabraňuje vlastnými regulačnými mechanizmami tela. Príliš by poškodili vlastné tkanivo tela a mohli by spôsobiť septický šok av najhoršom prípade smrť. Bez regulačných jednotiek by imunitný systém už nemohol udržiavať rovnováhu medzi ochrannými a škodlivými reakciami.

Svoje lieky nájdete tu

Choroby a choroby

Imunitný systém je vysoko komplexný prístroj, ktorý môže spôsobiť početné a veľmi odlišné sťažnosti. Predstaviteľné sú napríklad reakcie z precitlivenosti.

Takéto prehnané reakcie zvyčajne zodpovedajú septickým alebo anafylaktickým otrasom. Anafylaktický šok sa môže vyskytnúť napríklad v súvislosti s kontaktom s chemickými látkami. V tejto súvislosti organizmus často reaguje so zlyhaním krvného obehu alebo so zlyhaním orgánov.

Naproti tomu septické otrasy sa môžu vyskytnúť, keď imunitný systém vyvolá v tele zápalové reakcie. Takáto reakcia je zvyčajne spôsobená infekčnými príčinami. Imunologické septické šoky sa môžu vyskytnúť aj v súvislosti so skutočnou chorobou, napríklad v súvislosti so syndrómom toxického šoku.

Ďalšími príkladmi chorôb imunitného systému sú takzvané autoimunitné choroby. Pri týchto chorobách vyvolávajú obranné reakcie tela vlastné a úplne zdravé bunky. Receptory imunitného systému nesprávne rozpoznávajú svoje vlastné tkanivo ako ohrozujúce cudzie telá a napádajú zdravé tkanivové štruktúry.

Príkladmi takýchto chorôb sú zápalové ochorenie roztrúsená skleróza, ktorá permanentne útočí na centrálny nervový systém, a systémový lupus, ktorý je namierený proti koži, kĺbom a obličkám.

Alergie sú tiež chybné obranné reakcie. V tejto skupine chorôb neškodné látky z prostredia nesprávne vyvolávajú imunitnú odpoveď.

Sťažnosti týkajúce sa vlastnej obrannej reakcie tela sa môžu vyskytnúť aj v súvislosti s imunitnou toleranciou. Na jednej strane je táto tolerancia dôležitá, aby imunitný systém nebol preťažený a aby organizmus nebol zbytočne zaťažený zápalovými reakciami. Ak však imunitný systém vyvinie imunitnú toleranciu voči ohrozujúcim látkam, môže to ohroziť organizmus.