Z Orientačný zmysel nie je jedným zo šiestich ľudských zmyslov. Skôr sa skladá z niekoľkých z týchto zmyslových vnímaní.
Na rozdiel od všetkých ostatných zmyslov sa dá zmysel pre smer trénovať a učiť sa. Od moderného veku sa však všeobecná schopnosť orientovať ľudí znížila.
Aký je zmysel smerovania?
Zmysel pre smer sa nazýva aj zmysel pre priestor alebo priestorovú orientáciu. Je to len nepriamo súčasť šiestich ľudských zmyslových vnímaní. Štruktúra nie je o nezávislom zmysle, ale o súhre viacerých zmyslov. Pocit zraku, ako aj pocit sluchu, čuch, zmysel pre dotyk, zmysel pre rovnováhu a zmysel pre svaly (hĺbková citlivosť) sú súčasťou zmyslu pre orientáciu.
Zvieratá majú okrem človeka zmysel pre priestor, ktorý im umožňuje orientovať sa a koordinovaným spôsobom sa pohybovať. Na rozdiel od ľudí je veľa zvierat vybavené dodatočným pocitom vibrácií, magnetických polí a polarizačných vzorov. Tieto ďalšie vnímania idú do jej zmyslu pre smer.
Na rozdiel od všetkých ostatných zmyslov sa priestorová orientácia môže do veľkej miery naučiť a trénovať. Základná štruktúra je vrodená cez anatomické štruktúry očí, svalov a uší. Ale pretože pamäť a pozornosť tiež hrajú úlohu v priestorovej orientácii, zmysel pre smer sa môže zlepšiť pomocou určitých cvičení.
Funkcia a úloha
Bez zmyslu pre smerovanie by sa ľudia už nemohli orientovať vo vesmíre. Koordinovaný pohyb v priestore tiež závisí od tejto zmyslovej štruktúry. Veľká časť priestorovej orientácie sa učí iba cieleným pohybom v priestore.
V prvých rokoch života sa ľudia učia orientovať v malých oblastiach. Neskôr nasleduje učenie geografickej orientácie, ktoré potom prispieva ako obsah pamäti k všeobecnému pocitu smeru. Pre detailnú orientáciu hrá úlohu priestorová poloha, t. J. Poloha a držanie tela v priestore.
Najmä zmysel pre zrak a rovnováha umožňujú posúdenie vlastnej priestorovej polohy. Zmysel pre rovnováhu slúži najmä na vytvorenie a udržiavanie vlastného postoja a na zohľadnenie environmentálnych síl, ako je gravitácia. Vzájomné pôsobenie tohto zmyslového vnímania s vizuálnym vnímaním sa môže použiť na hodnotenie uhlov a sklonov, ako aj olovených čiar vlastnej priestorovej polohy.
Zmysel pre dotyk tiež zohráva úlohu pri určovaní vlastnej priestorovej polohy, pretože okrem iného počíta vlastné ťažisko. Tento výpočet sa uskutočňuje na základe tlakových receptorov na chodidlách nôh a je zahrnutý v priestorovej polohe.
Úzke spojenie vyššie uvedených zmyslových štruktúr s hlbokou citlivosťou nakoniec chráni ľudí pred pádom a pádom. Hĺbková citlivosť je jedným z najrýchlejších zmyslov a je riadená mozočkom, takže mozog môže automaticky iniciovať ochrannú svalovú reakciu, len čo rovnovážny orgán hlási náhlu zmenu polohy tela. Napríklad, ľudia neklesnú automaticky na zem, ak narazia, ale často sa dokážu samy chytiť automatickým zdvihnutím nohy dopredu.
Vnímanie priestorovej polohy je ovládané hlavne podvedome. Na druhej strane je vnímanie vo veľkom meradle uvedomelejšie. Pri tomto type orientácie zohráva dôležitú úlohu schopnosť myslieť a varovať.
Pamäť charakteristických priestorových bodov, ako sú fenomény krajiny, budovy alebo orientačné body, je začlenená do priestorového umiestnenia. Orientácia vo veľkom meradle je preto iba naučená.
Svoje lieky nájdete tu
➔ Lieky na poruchy koncentrácie a orientácieChoroby a choroby
Pretože zmysel pre smerovanie vyžaduje prax a výcvik, pohybová schopnosť v priestore je pre túto zmyslovú štruktúru nevyhnutná. Ako je opísané, veľká časť zmyslu pre smer je naučená. Ak sa osoba v počiatočnom veku nepohybuje dostatočne vo vesmíre, zmysel pre smer môže ustúpiť.
Vedy preto medzitým dokázali identifikovať klesajúcu schopnosť orientácie v moderných ľuďoch. Tento pokles je spôsobený modernými časmi, ktoré už nemusia byť potrebné na orientáciu a nemotorovú pohyblivosť.
Zmysel pre smer môže spôsobiť nepohodlie pri neobvyklých alebo neznámych priestorových pohyboch. Napríklad pri potápaní a lietaní je pre zmysel smeru ťažké určiť priestorovú polohu a celková orientácia je narušená. Za príznaky sú zodpovedné zmenené vnímanie vesmíru pod vodou. Pri lietaní sa však problémy vracajú späť k otáčavým pohybom. Najmä zmysel pre rovnováhu, ktorý je relevantný pre zmysel pre smer, sa v týchto situáciách už nedá plynulo upraviť. Dôsledky sú závraty, závraty, nevoľnosť a zmätenosť.
Poruchy dlhodobej orientácie môžu byť psychologické aj organické. Chemická expozícia, podávanie liečiva a ďalšie intoxikácie môžu napríklad spôsobiť poruchu orientácie, pretože zdôrazňujú orientačný stred mozgu.
Na druhej strane skutočné poškodenie mozgu môže byť tiež prítomné napríklad z Alzheimerovej choroby, Parkinsonovej choroby alebo lézie mozgu z iných príčin. V závislosti od toho, ktoré poškodenie ovplyvňujú mozgové centrá alebo jednotlivé vnímacie centrá mozgu, sa porucha orientácie môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Napríklad pretrvávajúce závraty môžu byť dezorientáciou.
.jpg)
.jpg)
