Zabudnúť

Zabudnúť je prirodzený proces, ktorý sa zvyšuje s vekom. Zabudnutie tiež pomáha udržiavať duševné zdravie, pretože pre nás nie je možné pamätať si všetko, čo vidíme, počujeme, chutíme, cítime a cítime.

Čo je zabudnuté?

Existujú dve teórie o zabudnutí: Jeden predpokladá, že postupom času všetky obrázky a uložené informácie vymiznú a nakoniec zmiznú úplne. To by znamenalo, že čím viac času uplynie, tým viac zabudneme. Táto teória nebola dokázaná. Druhá je, že zabudneme, pretože niektoré veci sa prekrývajú zaujímavejšími a novými dojmami. Prístup k starým informáciám je potom čoraz ťažší.

Niekoľko oblastí mozgu je zodpovedných za výkon pamäte, hlavne prefrontálnu kôru (frontálny lalok) a hippocampus. Hippocampus sa používa na ukladanie obsahu pamäte. Čelný lalok na prednej časti mozgu spája obsah pamäte s emocionálnymi hodnoteniami.

Výkon pamäti jednotlivých ľudí môže byť veľmi odlišný a závisí od veku, školenia a ochoty učiť sa. Výkon pamäte sa neustále zlepšuje až do veku 20 rokov. Postupne klesá od 30 rokov a môže viesť k problémom s pamäťou v starobe. Pamäť je tiež ovplyvnená nehodami alebo operáciou mozgu.

To, že na niečo zabudneme, nemusí nevyhnutne znamenať, že sa obsah neodvolateľne stratí pre pamäť. Niekedy môžu byť oživení, len boli „pochovaní“.

Kľúčové stimuly uľahčujú prístup k informáciám v pamäti. Pamäťoví umelci si túto znalosť osvojujú a kombinujú napríklad čísla s obrázkami, aby si mohli lepšie zapamätať obsah.

Funkcia a úloha

Zabudnutie je prirodzený proces a stáva sa často a všetkým po celý deň. Zabudli sme, aby sme sa mohli sústrediť na to podstatné. Zabudnutie však môže znamenať aj stratu duševného vlastníctva a stratu kontaktu s realitou, ako je to v prípade niektorých mozgových chorôb.

Existujú rôzne teórie o funkcii a procese zabudnutia. Zabudnutie nastane raz, pretože medzi pozorovaním a zapamätaním vecí uplynul určitý čas. Každé slovo, každý pocit a každá myšlienka sú ukotvené v našej pamäti. Bez sily pamäte by naše vedomie pozostávalo iba z vybraných momentov. Zabudnutie nás chráni aj pred zmyslovým preťažením, pretože keby sme si všetky informácie zapamätali, už by sme ich nedokázali spracovať.

Až do dnešného dňa nebol jazyk nášho mozgu dešifrovaný. Skladá sa zo 100 miliárd nervových buniek, ktoré sú spojené a tvoria hustú sieť neurónov.

Ak je nervová bunka vzrušená podnetom, ktorý ju zasiahne, elektrický impulz sa prenesie do susednej bunky. Akonáhle sa dozvieme niečo nové a ukotvíme to v našej pamäti, tieto spojenia medzi neurónmi sa posilnia, stanú sa hustejšími a silnejšími. Čím viac toto opakujeme, tým silnejšia bude sieť.

Napriek tomu je proces zapamätania ako puzzle. Mnoho medzier je vyplnených hádaním. Avšak zabúdanie závisí aj od individuálnej fyzickej kondície a výkonu mozgu. Čím silnejšie je emocionálne zapojenie, tým dlhšie sú informácie uložené.

Dojmy spojené s pozitívnou náladou sa lepšie zapamätajú ako menej dojímavé dojmy. Pamäť sa dá trénovať veľmi dobre, a tým sa môže výrazne zvýšiť rýchlosť spätného volania.

Svoje lieky nájdete tu

Choroby a choroby

Výkon pamäte je znalosť, ktorú môžeme vedome a nevedome reprodukovať (napr. Jazda na bicykli alebo písanie na stroji). Nezabudnuteľnosť je posilnená mnohými vplyvmi. Napríklad stres je najväčším rizikovým faktorom zábudlivosti u zdravého človeka. Predpokladá sa, že stresový hormón kortizol poškodzuje nervové bunky, ktoré sú zodpovedné za pamäť.

Hypotalamus je zodpovedný za produkciu kortizolu. Mechanizmus zaisťuje, že sa príliš veľa kortizolu neuvoľňuje a že je neustále v strese. Tento kontrolný mechanizmus nefunguje u ľudí s depresiou. Stále viac kortizolu prúdi do mozgu, čo vedie k neustálemu stresu a poklesu pamäti.

Aj ľudia s poškodením mozgových oblastí, ktoré sú zodpovedné za pamäť, si môžu uchovávať informácie iba na veľmi krátku dobu. Poškodenie hypokampu vedie k závažnej amnézii. V závislosti od typu ochorenia je ovplyvnená krátkodobá alebo dlhodobá pamäť.

Účinky na výkon pamäte sú veľmi rozdielne a môžu sa zlepšovať alebo zhoršovať v závislosti od toho, ktorá oblasť mozgu je ovplyvnená. Bez týchto oblastí nie je možné vedomé zapamätanie minulosti. Príčinou môže byť nadmerné požívanie alkoholu, mozgová infekcia alebo mozgová trauma.

Opačná situácia je aj v tom, že choroba alebo nehody vedú k veľmi dobrej pamäti. Je to však zriedkavé a možno to vidieť napríklad u niektorých ľudí s autizmom, ktorí majú fotografickú pamäť.

S vekom sa v pamäti ukladá stále menej nových informácií. Demencia je najzreteľnejším ochorením, ktoré je spojené so zmenami mozgu a stratou pamäti a vedie k smrti v pokročilom štádiu. Ochorenie je rozdelené do troch fáz, pričom každá fáza trvá až sedem rokov. V niektorých prípadoch si postihnuté osoby už nemôžu pamätať na svoje meno a postupne zabudnúť na najjednoduchšie kroky. Napríklad už nevedia, že lyžica sa im dostane, keď jedia.

Po vyliečení depresie sa vráti aj normálna pamäť. Na rozdiel od depresie však strata pamäti u ľudí s demenciou už nie je reverzibilná.